Lednické Rovne a Schreiberovci.

Autor: Jana Holubeková | 20.7.2017 o 9:12 | (upravené 22.7.2017 o 19:28) Karma článku: 11,60 | Prečítané:  5752x

Prikladám histόriu a osudy rodiny Schreiber, ktorá prežila na Považí, v mestečku Lednické  Rovne 55 rokov...

Nedá sa ani slovami opísať čo dali Schreiberovci Lednickým Rovniam (mestečko neďaleko Púchova). Okrem vybudovania sklárni, ktoré tu do dnes fungujú,  bytov pre zamestnancov, školy, pošty, notárskeho úradu, hotela, potravinového družstva, ambulancie lekára, železnice a mnohého iného ich aj veľmi kultúrne obohatila.

No pekne po poriadku: Josef Schreiber ml. (na fotografii ) sa narodil 8.3.1835 v Dube nad Moravou v rodine stolára. Jeho dedo bol richtárom v Charvátoch pri Olomouci. Ako 14-ročný odišiel pešo do Viedne a tu sa vyučil u svojho strýka, otcovho brata- Josefa Schreibera st. za brusiča skla. Popri tom sa tu zaiste naučil aj nemecky. Na čas pracoval v obchode u svojho strýka, točil veľké koleso pri brúsení zrkadiel, zarezával okenné tabule, čistil obchod, topánky a šatstvo... Obchod išiel tak dobre, až sa strýko rozhodol povolať na pomoc z Moravy ďalších synovcov (synov svojej sestry) - Eduarda a Maxa Göpfertovcov. A budúci šéfovia veľkej svetovej firmy boli pohromade.

Sklo nakupovali väčšinou z českých sklárskych hutí s ktorými boli v neustálom kontakte. Často niektorý z nich odišiel do hutí, aby prejednal objednávky. Bolo to v roku 1852, keď strýko poslal nášho Josefa do Svĕtlé nad Sázavou. Vybavenie objednávky pre Viedenský obchod nešlo v tej dobe tak ľahko. Hrubé sklo na brúsenie sa muselo najprv zadovážiť z okolitých hutí a potom brúsiť v Svĕtlé, kde bola brúsiareň. Josef chodil osobne do týchto hutí, aby dohotovenie zákazok urýchlil. Behom svojich ciest spoznal nielen sklársku prácu, ale sa i zoznámil so životom sklárov v hutiach.  A práve počas  služobnej cesty v roku 1852 sa Josef rozhodol tu zostať.  Nechcel byť viac vo Viedni a nechcel byť obchodníkom so sklom. Chcel byť doma - na Morave a chcel sa stať továrnikom a vyrábať sklo!

Osud ho zaviedol aj k sklárskemu majstrovi Františkovi Gerhardtovi. Bol to bývalý sklár, ktorý sa osamostatnil a mal prenajaté dve hute. Jednu v Loukách pri Svĕtlé nad Sázavou a druhú v Márialese (Marienwalde) v Prosekanci pri Budislave. Tu mal Josef podnikateľskú slobodu a 185 zlatých ročne. Gerhardt mal mladučkú  dcéru Teréziu, do ktorej sa Josef zamiloval, oženil sa s ňou 25.11.1856 v Prosekanci.

Raz ho svokor poslal do Viedne,  aby navštívil zákaznikov a priniesol nové objednávky. Medzi týmito zákaznikmi bol aj jeho strýko Josef Schreiber st. Musel ho teda navštíviť i keď to robil veľmi nerád. Stretol tam svojich bratrancov Maxa a Eduarda a strýka, ktorý sa netváril nijako nepríjemne. Práve z rozhovoru s Josefom ml. zistil, že sa z neho vypracoval odborník, ktorý sa vyzná v sklárčine a ktorý sa dokázal postaviť na vlastné nohy. Strýko chvíľu váhal a potom sa ho spýtal, či by si trúfal riadiť sklársku huť, práve totižto rozmýšlal si jednu prenajať. Jozef vôbec nebol v rozpakoch a s radosťou súhlasil. Mal už predsa za sebou päť ročnú prax v Čechách. A tak sa spolu vybrali do Rapotína (Reitendorf), kde knieža Karol Lichtenstein ponúkal svoju huť k prenájmu. Tu sa stretli s Františkom Gerhardtom - Jozefovym svokrom, ktorý im  zamýšlanú záležitosť odobril. Na to si huť prenajali. Stalo sa tak 27. mája 1857. Tým sa stal mladučký Josef Schreiber továrnikom.

Hneď po nástupe do Rapotína povolal Josef do sklárni technika Václava Bártu zo Svĕtlé nad Sázavou, ktorý sprevádzkoval pec na priame kúrenie drevom, kde sa vtedy vyrábalo tabuľové a užitkové sklo a to číre, aj zelené. Sprevádzkoval brusiareň a ešte v tom istom roku dal do prevádzky aj druhú pec. Z Vysočiny povolal skúsených sklárov a brusičov, ktorí boli rakúskej, nemeckej a českej národnosti. Pre ich ubytovanie postavili vhodné byty. Pre deti zamestnancov postavili školu, kde sa vyučovalo nemecky a česky. Rozvojom techniky sa sklárske výrobky rozšírili o sýto farebné sklo vrátane zlatého rubínu. Výroba sa dostala na vysokú úroveň a prerazila na zahraničné trhy vrátane USA a Anglicka. Prevádzka v dvoch peciach nestačila dopytu a tak si  prenajali v roku 1859 ďalšie dve hute - Sv. Sidonia (dnešné Slovensko; tu riaditeľoval Max Göpfert), Sv. Stĕpán, skláreň v Čejči na Morave a skláreň v Prosekanci u Proseče. V r. 1860 im pribudla od Josefovho svokra skláreň v Márialese a v r. 1861 Josefsthal. Časom sa výroba zamerala aj na výrobu cylindrov, sklenených lámp a svietidiel.

Tiež v roku 1857 doterajší majiteľ firmy- Josef Schreiber st. oficiálne povolal do firmy  spoločníkov- svojich troch synovcov: Josefa Schreibera ml., Eduarda Göpferta a Maxa Göpferta a založili koncern s názvom Josef Schreiber & Neffen (Josef Schreiber & synovci). Firma dostala právnu formu verejného obchodovania so sídlom vo Viedni. No Rapotínska skláreň bola po celú dobu základnym závodom firmy.

Po vyjednávaniach s kniežaťom Lichtensteinom firma kúpila Rapotínske sklárne v roku 1880 za 25.000 zlatých. Ihneď na to sa sklárne rozšírili o dve hutné haly. Ešte v roku 1874 postavila firma známe sklárne v Uhrovci (Zay Ugrocz). V Jaroňoviciach pri Hodoníne (1875) prebudovala cukrovar na sklárne, sprevádzkovala sklárne v Lužiciach u Hodonína (1877), veľkú brúsiareň v Dubňanoch (1882). Rozširovanie firiem pokračovalo i za hranicami Rakúsko-Uhorska. V roku 1879 bola v Nemecku kúpená skláreň Fürstenberg (tu bol riaditeľom Josefov syn: Josef-Leo Schreiber), v roku 1881 skláreň Briesen a v roku1883 skláreň v poľských Zabkowiciach. Postupným získavaním sklárni v Čechách a iných zemiach vytvorili Schreiberovci rozsiahly sklársky koncern, ich výrobky sa stali známe po celom svete,  na svetových výstavách získavali rôzne vysoké ocenenia. No za takýmto úspechom sa skrývala odborná znalosť, schopnosť podnikania a usilovná práca. A tú naša štvorica zaiste mala. Na druhej fotografii je fotka firmy J. Schreiber & Neffen z roku 1873 zo svetovej výstavy vo Viedni, kde mala firma samostatný pavilόn.


 Niektoré sklárne mali krátku životnosť, boli vybudované v horách na miestach, kde bol dostatok dreva a vody. V horských oblastiach bol i dostatok surovín do tzv. sklárskeho kmeňa: kremeň a vápenec. Keď sa suroviny minuli, sklárne zrušili a postavili, či prebudovali nové. Schreiberovci boli veriaci katolíci a preto sa pred začiatkom každého diela všetci zainteresovaní, vrátane sklárov modlili. Každá nová pec musela mať na strope šamotový kríž a bola posvätená kňazom. Vždy sa postarali o svojich zamestnancov vybudovaním bytov, škôl, obchodov... Starali sa aj o kultúru  zamestnancov, pri každej sklárni fungovali dychovky a hasičský zbor. Konali sa jarmoky, majálesy a pre zamestnancov sa hrali divadlá a zakladali rôzne krúžky. Na vedúcich miestach v jednotlivých sklárňach stáli buď samotní majitelia, alebo dávali funkcie svojim príbuznym, ktorých predtým dobre zaškolili a ktorým dôverovali. Keď Josef st. ochorel, nechal sa  v roku 1865 spoločníkmi vyplatiť a od vtedy koncern J. Schreiber & Neffen  vlastnila už iba trojica: Josef Schreiber ml., Max Göpfert a Eduard Göpfert. Neskôr ich deti dorástli, získali odbornosť a pracovali v koncerne svojich otcov. Keď firma v roku 1882 oslavovala 25.výročie vzniku sklárne Rapotín (Reitendorf) na statku Veľké Losiny (Gross-Ullersdorf), koncern vlastnil 11 sklárni, mal 2.000 zamestnancov a 3.000 tvarov sklárskych výrobkov. Na tretej fotografii  je jeden z plagátov, ktoré vydali pri tomto jubileu. V strede je fotka Josefa Schreibera ml., ktorý viedol koncern po svojom strýkovi (až do svojej smrti- 1902), vľavo Eduard Göpfert a vpravo Max Göpfert. Na menších fotografiách sú sklárne, ktoré vtedy vlastnili. Druhá z vrchu vľavo je budova sklárne v Uhrovci;  úplne dolu na druhej fotografii  z prava je ich  obchod so sklom Josef Schreiber & Neffen vo Viedni na Lichtensteinstrasse 22.  

                 

Josef Schreiber ml. prežil väčšinu svojho života v Rapotíne na Morave, on a jeho rodina tu vlastnili  tri vily a tu sa im narodilo sedem z ôsmych detí. Z Rapotína Josef viedol celý koncern, no na prianie svojho strýka sa presídlil aj s rodinou na sedem rokov do Viedne. Tu sa mu narodil jeho syn Eduard (1876). Vo Viedni vlastnili krásny dom na Mohrengasse 3, kde bol i sklad skleneného tovaru a expedícia. Staršie deti tu zaiste chodili do školy, tu sa priučili nemčine a našli si tu priateľov. Po siedmych rokoch sa vrátili späť do Rapotína.

Schreiberovci a Göpfertovci neboli jediní sklárski podnikatelia v Rakúsko-Uhorsku. Medzi známe skláske rodiny patrili aj rodiny: Gerhardt, Welz, Králik, Riedel a iné. S tými Schreiberovci obchodovali, stretávali sa, priatelili sa a medzi nimi si našli ich deti svojich partnerov. A tak sa časom tieto rodiny spríbuznili. Tu ešte musím spomenúť, že pre českú a moravskú aristokraciu bola nemčina samozrejmosťou. Jednak Nemecko malo na tieto kraje veľmi silný vplyv (viď ponemčené mená, názvy miest a dedín, úradné záznamy) a tiež tento jazyk potrebovali pre obchodné účely. Veľmi často medzi sebou hovorili nemecky, niektorí azda aj preto, aby sa odlíšili od ostatných. Na Slovensku sme boli na tom podobne s maďarčinou.

Vráťme sa ale k nášmu Josefovi Schreiberovi ml. V roku 1890 sa mu naskytla úžasná kúpa: barόn Filip Skrbenský predával Lednické panstvo! Teda jednalo sa o obrovské šľachtické panstvo s kaštieľom a krásnym parkom (pradedo Filipa Skrbenského – grόf Ján Gobert Aspremont 1757-1819 tu vybudoval prekrásny park anglického štýlu plného záhradnej architektúry a pomníkov...) Nehnuteľnosti Lednického panstva sa nachádzali v katastrálnych obciach: Lednické Rovne (do roku 1925 boli rozdelené na Rovnye a Prečín Lehotku), Horenice, Kvášov, Lysá, Streženice, Mestečko, Motešice, Dohňany, Zubák, Horná a Dolná Breznica, Lazy, Vieska Bezdedov, Hrabovka, Zbora, Lednica a Púchov. A tak fabrikant Josef Schreiber kúpil Lednické panstvo dňa 15.10.1890 (ako súkromná osoba bez účastníkov) za 430.00 zlatých. Dal do poriadku kaštieľ, obnovil park a presťahoval sem svoju rodinu. Teda zrejme len svojich štyroch najmladších synov- Eduarda, Maxa, Alfréda a Ruperta. Jeho štyri staršie deti - Antonie, Sofie, Philipine a Josef-Leo už boli dospelé, mali už vlastné rodiny a deti (okrem Philipine, ktorá sa nikdy nevydala) a žili v Čechách a na Morave. Na Rovniach ale trávili veľa času, chodili sem aj so svojimi deťmi a priateľmi (aj priatelia z Viedne) na návštevy, robili výlety do okolitej prírody, cez zimu lyžovali, cez leto sa kúpali a člnkovali po Váhu, hrali tenis a priamo pred kaštieľom hrávali kroket. Ako to viem? Z týchto činností sa zachovalo množstvo fotografii, Schreiberovci totižto už vtedy vlastnili fotoaparát. Fotky sa zázrakom zachovali u Rovňanských obyvateľov. Mnohé  sú zverejnené na Lednicko-Rovňanskej FB stránke. Na štvrtej fotografii (mojej obľúbenej) ca z roku 1888 sú krásne vyobliekaní štyria najmladší synovia Josefa Schreibera ml.

A samozrejme Josef Schreiber, ako skúsený sklársky podnikateľ postavil na Rovniach sklárne. Lokality Lednického panstva boli botaté na drevo (1.900 ha) potrebného pre sklársku výrobu. Rekonštruoval schátralý majer a ovčiareň a v roku 1892 sa začalo s ručnou výrobou tabuľového skla, ktoré nemalo dobrú kvalitu. A tak ďalšou investíciou sklárne vybavil najmodernejším zariadením na výrobu lisovaného a ručne vyrábaného stolového skla. Vedením sklárni poveril svojho zaťa Friedricha Schüllera (manžela jeho dcéry Sofie), povolal sem sklárov z Rapotína a z Čiech, majstrov z Lučenca a Detvy a začali vyrábať kvalitné výrobky. Tie si rýchlo získali odberateľov v Rakúsko-Uhorsku a v zahraničí. (Mimochodom najstaršie sklárne na Slovensku existovali už cca v roku 1350 v Sklenných Tepliciach, Slovensko má viac ako 650-ročnú histόriu sklárstva!) V roku 1896 zakúpil Josef v Belgicku pantografické stroje podľa anglického patentu na výrobu leptaných dekorov. Tie vyvážali hlavne do USA. Rovňanskú skláreň vlastnil Josef ako súkromná osoba a koncernu J.Schreiber & Neffen ju prenajímal.

 Pre svojich zamestnancov nechal postaviť byty, školu pre deti, notársky úrad, poštu, potraviny, pohostinstvo, hotel, kasíno a zabezpečil im lekársku starostlivosť. Fungovalo tu niekoľko hudobných telies. Pôvodne chudobná poľnohospodárska obec Lednické Rovne sa stala priemyselnou obcou. Od 1892 tu prevažne žili sklárski robotníci a maloroľníci. Pôsobila tu aj skupina rakúskych a nemeckých úradníkov pre sklárne a lesné panstvo, živnostníci, obchodníci a remeselníci. Tí oživili obec o cudziu reč, zvyky a spôsoby života.

Všetci traja spolumajitelia koncernu mali veľa detí (dedičov) a otázka podielnictva by sa časom stala veľmi komplikovaná a tak v roku 1897 premenil Josef Schreiber koncern na akciovú spoločnosť Glashüttenwerke (Sklárske huty), ktorého prezidentom zostal až do svojej smrti. Odpredajom akcií stratil časom majoritu. Samotný  Josef čím ďalej tým viac podliehal svojej žalúdočnej nemoci. Obchádzal síce rôzne kúpele, ale zbytočne. Raz sa na smrť chorý vybral do Rapotína, no domov do Lednických Rovní sa už nevrátil. Zomrel v Rapotíne 17.11.1902 vo veku 67 rokov. Najskôr bol pochovaný v rodinnej hrobke v Petrove nad Desnou pri Rapotíne, no časom bol prevezený do krypty-mauzόlea, ktoré sa nachádza uprostred Rovňanského parku.

Lednické panstvo (hospodárstvo), t.j. obrovské hektáre pôdy a lesov, kaštieľ s parkom a iné budovy zdedili jeho štyria najmladší synovia- Eduard, Max, Alfréd a Rupert. Traja z nich tu žili až do vyhostenia v roku 1945. Jeho štyri staršie deti zrejme zdedili tri Rapotínske vily a vilu na Mohrengasse 3 (dosť možné, že aj dom na Lichtensteinstrasse 22-24) v strede Viedne.

Po smrti Josefa sa prezidentom spoločnosti Glashüttenwerke, predtým Josef Schreiber & Neffen stal jeho zať Friedrich Schüller a od roku 1907 jeho syn Josef-Leo. Kôli rôznym nezhodám majiteľov bola spoločnosť 9.7.1909 predaná prevažne nemeckým investorom (po 2. svetovej vojne bola znárodnená). No Schreiberových synov noví majitelia i naďalej poverovali rôznymi funkciami. Alfréd a Rupert nadobro opustili sklárne v roku 1911 a venovali sa už len hospodárstvu. Max tak urobil ešte v roku 1903. Najstarší syn Josef-Leo bol jediný, ktorý celý život pracoval v sklárstve, on jediný kráčal v šlapajách svojho otca Josefa.

Na rodinnej fotografii ca z roku 1904, kde už chýba Josef Schreiber,  jeho manželka Terézia stojí ako tretia zľava. Zomrela 30.12.1932 vo veku 90 rokov v Rapotíne. Prežila štyri svoje deti. Je pochovaná na cintoríne v Petrove nad Desnou pri Rapotíne v rodinnej hrobke.

Deti Josefa a Terézie Schreiberovcov boli:

1. Antonie Schreiber-Welz sa narodila 18.3.1859 v Rapotíne.  V roku 1875 sa vo Viedni vydala za sklárskeho podnikateľa Franza Welza. Jeho rodičia boli Aloiz Welz a Emilie rod. Riedel, otec bol poslanec Českého zemského snemu a majiteľ známych sklárni v Dobrej Vode (Gutenbrunn),  neskôr v Hrobe-Vernežiciach (Klostergrab), ktoré Franz v roku 1873 zdedil.

Narodilo sa im šesť detí.  Antonie chodievala s rodinou na návštevy rodičov a súrodencov na Rovne. Je na spoločnej fotografii úplne vľavo v tmavých šatých. Okolo nej sú jej štyri deti. Vysoký muž je jej syn Josef (1880-1945). Stredný chlapec je Franz- Aloiz (1885-1970) poručík 1SV, velil autokolόne č. 235, vďaka vlastnému fotoaparátu doviezol z frontu množstvo fotiek... Pred ním asi sedí jeho sestra Emílie (1890-1945) a najmenší chlapec vľavo je Otto (1891-1916), ktorý zomrel  v 1SV v Rusku, jeho ostatky nechala rodina previesť do Prahy-Olšany.  Na fotke nie je Olga, tá zomrela po narodení a Klára (1881-1949), ktorá sa vydala za Gottloba Karla Králika z významného sklárskeho podnikateľa zo šumavského rodu z Lenory. Ten roky úspešne riadil sklárne v Uhrovci a vo Fürstenbergu. Ich potomkovia stále žijú vo Fürstenbergu a okolí.      

Po smrti otca Franza (1924) sklársku firmu Welz v Hrobe-Vernežiciach prebrali jeho synovia Josef a Franz. Firma vyrábala luxusné sklo, vlastnili 16 domov, no v čase hospodárskej krízy v r.1932  závod zavreli. Bratia Josef a Franz s rodinami a slobodná Emílie tu zostali do konca vojny.  Ich tolerantné spolužitie s miestnym obyvateľstvom bolo prerušené silou. Na rodinu brutálne zaútočili banditi a celý dom vyrabovali. V tejto skratovej situácii si v máji 1945 vzala život Emílie a následne Josef s manželkou a synom (ich druhý syn zomrel v 1SV). Sú pochovaní v spoločnej rodinnej hrobke v Hrobe-Vernežiciach. Franz-Alois, ako skúsený vojak sa ich zrejme nezľakol, no po vojne bol vyhlásený za Nemca, okradnutý o majetok a vyhostený do nemeckého Eichstättu, kde aj s manželkou Adelle zomreli. Ich potomkovia ale stále žijú v Čechách a vďaka stránke valka.cz sme sa dozvedeli o vojenskej kariére Franza-Aloisa.

Antonie sa týchto smutných udalostí našťastie nedožila, zomrela 17.7.1928 (69) v Dobrej Vode (Gutenbrunn) na Morave. Jej hrob sa nepodarilo nájsť.

2. Sofie Schreiber-Schüller sa narodila 27.6.1863 v Rapotíne. Vydala sa za Friedricha Schüllera, sklárskeho podnikateľa z Českej Lípy (nie básnika). Žili na Morave, no často sa zdržovali v Rovňanskom kaštieli. Narodili sa im štyri deti. Sofie (s klobúkom) stojí na spoločnej fotke v pravo; vedľa nej stoja jej tri dcéry v bielom: Sofie ml. (1889-1978), Friederike (1892-1976), zvaná Riči a Frída s tmavou mašľou vo vlasoch, bola veľmi pekná, hrala hlavnú úlohu v prvom slovenskom hranom filme Únos natočenom v roku 1910 v Lednických Rovniach!!  a Lýdia (1895-1966). Syn Lev zrejme zomrel ako dieťa.

 Sofie a jej tri dcéry dožili vo Viedni (Mohrengasse 3 ?), mali štastie že ušli pred komunizmom. Sofie st. zomrela 3.1.1925 vo veku 62 rokov. Všetky sú pochované v spoločnej hrobke na Hlavnom cintoríne (Zentralfriedhof), skupina 42 C,  rada 14, číslo 32 vo Viedni. Friederike a Sofie ml. boli vydaté, Lýdia ostala slobodná. Jediná Sofie ml. mala syna, no ten zomrel ako 24-ročný. Potomkovia tejto vetvy už zrejme nežijú.

3. Josef-Leo Schreiber sa narodil 29.6.1865 v Rapotíne. Za manželku si v roku 1890 v Brne vzal Olgu Piskatchek. Mal so sklárskou výrobou najviac skúseností, pracoval v nej takmer 50 rokov. Okrem iného viedol sklárne v Zabkowiciach v Poľsku, tu sa mu narodili jeho dve deti.  Ďalej viedol sklárne vo Fűrstenbergu (1895-1909) a v Briesen v Nemecku, ktorú musel v roku 1918 po rozpade     R-U kôli vysokému clu zatvoriť.  Zomrel 31.1.1950 (85) v Hrobe- Vernežiciach a je pochovaný v hrobke rodiny Welz (spolu s deťmi svojej sestry Antonie).

Josef-Leo stojí na rodinnej fotografii úplne v pravo. Pred ním s klobúkom v ruke stojí  jeho syn Josef-Konrad (1892-?) a po jeho pravici asi sedí jeho sestra  Adelle-Elisabeth (1891-1979). Josef-Konrád sa v roku 1927 oženil s Idou Esser. Nie sú známe ich deti, ani kde a kedy zomreli.

Adelle sa vydala v Rapotíne v roku 1913  za svojho bratranca Franza-Aloisa Welza (poručíka 1SV, syna Antonie r. Schreiber), žili v Hrobe-Vernežiciach. Ako som už písala,  po 2SV boli okradnutí o majetok a vyhostení do Eichstättu, kde obaja zomreli. Ich potomkovia ale stále žijú v Čechách. Josefov-Leo mal na konci vojny už 80 rokov a zrejme preto bol ušetrený od deportácie a mohol zomrieť doma.                                               

4. Philipine Schreiber sa narodila 30.4.1867 v Rapotíne. Bola slobodná a bezdetná. Máme o nej najmenej informácii. Zomrela v roku 1923 vo veku 55 rokov vo Viedni. Je pochovaná v spoločnej hrobke vo Viedni so svojou sestrou Sofiou a jej troma dcérami.

 5. Eduard Schreiber sa narodil 25.5.1876 vo Viedni. Prežil ca 50 rokov svojho života v Lednických Rovniach, bol slobodný, obýval východnú časť kaštieľa. Študoval na Vyššej poľnohospodárskej škole v Horních Heřmaniciach na Morave a od roku 1896 začal pracovať na veľkostatku svojho otca. Urobil tu veľké reformy, zaviedol nové technologické postupy a výrazne ho modernizoval. V parku si zostrojil koľajnice a miniatúrnu lokomotívu v ktorej vozieval svojich bratov a priateľov. Cestoval po Európe svojim automobilom (prvý v Trenčianskej župe), ktorý si zakúpil v roku 1905.  Aktívne podporoval kultúrny a spoločenský život v obci, hral divadlo a hrával v kostole na varhany. Celý život fotografoval a jedno obdobie aj filmoval (na fotografii je so svojou kamerou Pathe 1101 pred Rovňanským kaštieľom). Natočil asi 100 dokumentov zo svojho okolia ako: Leto na Váhu, Kroket, Rúbanie ľadu, Muž so žriebäťom, Procesia v Lednici a ďalšie. A v roku 1910 aj prvý hraný film natočený na Slovensku s názvom Únos. Hlavnú postavu stvárnila jeho obľúbená neter Friederike (dcéra jeho sestry Sofie). Vďaka nemu  sa zachovalo množstvo fotografii jeho rodiny, priateľov a života na Rovniach a okolí.  Po vojne bol  ako tzv. Nemec  okradnutý a násilne vyhostený do Nemecka. Zomrel v chudobe a s pocitom veľkej krivdy dňa 17.1.1962 (86) v Schönaich/ Würtemberg.  Tu bol aj pochovaný v urnovej časti cintorína spolu s bratom Rupertom. Režisér Ján Šuda natočil o ňom v roku 2015 domumentárny film s názvom Grimasy Friederiky Schüllerovej (dá sa nájsť na internete).

6. Maximilián Schreiber sa narodil 22.8.1879 v Rapotíne. Vyštudoval chémiu v Liberci, absolvoval vojenskú prezenčnú službu. Na čas pracoval v Rovňanských sklárňach, no v roku 1903 ich opustil a prevzal správu lesov a panstva. Zmluvou z 12.7.1911 predal svoj 1/4 podiel Lednického panstva svojim trom bratom za 600.000 Kr. a odsťahoval sa do Rapotína, kde žila jeho matka a tu pracoval v miestnej sklárni. V roku 1914 sa tu zastrelil, údajne z nešťastnej lásky. Bol slobodný, mal 35 rokov. Zomrel 26.6.1914 a svoj majetok odkázal Lýdii Schüllerovej- dcére jeho sestry Sofie. Je pochovaný so svojim otcom Jozefom v krypte v Rovňanskom parku. 

7. Alfréd  Schreiber sa narodil 24.5.1881 v Rapotíne. Po absolvovaní Obchodnej akadémie v Olomouci a vojenskej prezenčnej služby nastúpil v centrále Jozef Schreiber & Neffen vo Viedni a postupne prešiel všetkými jej sklárňami. Pôsobil aj v Lednicko-Rovňanskej sklárni, no v roku 1911 z nej odišiel. Potom sa venoval už iba riadeniu majetku, predovšetkým lesnej a poľnohospodárskej výrobe. Ako jediný z rodiny sa venoval poľovníctvu, jeho trofeje zdobili kaštieľ. Písal odborné články z oblasti lesníctva a poľovníctva. Bojoval v 1.svetovej vojne.  Oženil sa s Eugenie Slokovič dňa 6.2.1915.  Mali spolu tri deti, prvé dve sa narodili v Olomouci, posledné na Rovniach. Do roku 1945 obýval so svojou rodinou zápdnú časť kaštiela. Potom bol ako údajný príslušník nemeckého národa okradnutý o majetok a násilne vyhostený do Nemecka.  Zomrel 22.8.1967 (86) v Gundelfingene. Jeho potomkovia dodnes žijú v USA, Nemecku a na Slovensku. 

Mal deti:  Melanie (1915-2002),  v roku 1935 sa vydala za Dr. Norberta Kreidla, významného sklárskeho odborníka a v roku 1938 emigrovali do USA;  Prof. Alfréd (1917-2014), zvaný Fredy, žil v Gundelfingene v Nemecku blízko svojho otca. Oženil sa s Inou Zombek mali 3 deti; Oto-Rupert (1919-1977),  bol jediný člen rodiny Schreiber, ktorému bolo dovolené zostať vo vtedajšom Československu, no on a jeho rodina boli za svoj pôvod perzekuovaní a väznení. Z kaštieľa boli násilne vysťahovaní do starého domu bez vody v Novom Meste n.Váhom. Jeho prvá manželka Šarlota Silverio, dcéra sklárskeho majstra talianskeho pôvodu pochádzajúca z Lednických Rovní zomrela ako 25-ročná na chatrné zdravie a dôsledky väzenia. Mali spolu dcéru Kristínu, narodenú v roku 1944, ktorá bola posledným členom rodiny narodeným v Rovňanskom kaštieli. S druhou manželkou mal syna Eugena a dcéru Melániu.  Oto-Rupert zomrel tiež mladý na dôsledky väznenia a perzekúcii. Od roku 1945 sa nemohol stýkať so svojim otcom a bratom, ktorí žili vo vyhnanstve v Nemecku.

8. Rupert Schreiber sa narodil 23.2.1883 v Rapotíne. Rovnako ako jeho bratia Alfréd a Max na čas pracoval v Rovňanských sklárňach, pôsobil ako praktikant a neskôr ako technický vedúci až do roku 1911 (podobnú funkciu tu vykonálal môj otec o 50 rokov neskôr). Po tomto roku opustil skláreň a venoval sa riadeniu rodinného majetku, hlavne lesnej a poľnohospodárskej výrobe, zabezpečoval riadenie kancelárskej činnosti. Bojoval v 1. svetovej vojne u delostrelcov, padol do ruského zajatia. So svojou rodinou žil v strednej časti kaštieľa, mali jediné dieťa menom Róbert-Peter, ktorý zomrel mladý. Na konci vojny tu žil iba s gazdinou Idou (manželka sa liečila vo Viedni). Idu si neskôr adoptoval, zomrela v r.1977. Tesne po vojne boli spolu so svojimi bratmi Eduardom a Alfrédom  okradnutí o majetok a násilne vyhostení do Nemecka.  Zomrel  8.12.1974 (91) v Schönaich, tu je aj pochovaný v urnovom hrobe so svojim bratom Eduardom.  

Pri príležitosto 50. výročia príchodu Schreibrovcov na Lednické Rovne napísal Rupert Schreiber spomienkovú knihu Dominium Lednicz 1890-1940. Kniha má 23 strán a 10 strán fotografii jednak majiteľov a hlavne zamestnancov panstva, bola vydaná v slovenskej a nemeckej verzii (iba názov je latinský). Kniha je k dispozícii na FB stránke Lednicko-Rovňanská genealogická skupina. Poskytuje nám najlepšie a najpresnejšie informácie o rodine Schreiberovcov a ich pobyte na Rovniach a okolí, pretože bola napísaná jednym z nich.   

Tu je pár údajov z jeho knihy:  svojho otca Josefa nazýva sklárskym továrnikom z Moravy, ktorý kúpil panstvo v roku 1890 a hneď sa usadil v malom- Horoveckom kaštieli. Nehnuteľnosti panstva sa nachádzali v 19 katastrálnych obciach vrátane Púchova, Lednice a Rovní. Na Rovniach boli vtedy len tri krčmy, kde okrem alkoholu nebolo možné kúpiť žiadne jedlo, ani len chlieb. Nebol tu žiaden obchod, mäsiarstvo, či pekáreň. Na nákupy museli chodiť zamestnanci sklárni do Púchova.  Za lesného správcu menoval svojo synovca Josefa Zlámala z Olomouca. Drevo sa splavovalo z hôr a používalo sa hlavne pre novú skláreň. Boli tu vystavané robotnícke domky, kancelárie, viazareň, brusiareň...atď.

Rozvoj hospodárstva sa započal Eduardom Schreiberom, abslolventom poľnohospodárskej školy v roku 1896, ktorý sa usídlil vo veľkom kaštieli. Jeho zmysel pre praktické využitie teόrie premenil za niekoľko rokov stredoveké hospodárstvo na moderné. Drenážoval všetky pozemky a tak sa mohlo začať s pestovaním cukrovej repy. Úroda zemiakov, obilia a krmív sa zvojnásobila. Otec Josef denne kontroloval svojim vozíkom hospodárske dvory Bilie, Štepnica, Vieska, Dolná Breznica a Regina. Eduard bol moderným hospodárom- od roku 1905 obchádzal pozemky vo svojom aute a takto za niekoľko hodín mohol skontrolovať všetky pracovné miesta. Výmera lesnej pôdy v roku 1890 činila 1.900 ha, no v roku 1940 to bolo už 3.600 ha, lebo vo veľkom zalesňovali aj horské vŕšky a pasienky. Za vzorné hospodárenie a vysadzanie lesov dostali Schreiberovci množstvo ocenení (jedno z nich bol diplom Maďarského Ministerstva Poľnohospodárstva z roku 1906).

Po smrti Josefa Schreibera (1902)  pripadla časť akcii sklárni, dva kaštile, park a obrovské pozemky a lesy jeho štyrom synom: Eduardovi, Maxovi, Alfrédovi a Rupertovi. Alfréd zaviedol v roku 1906 prvé telefόnne zariadenie spojujúce kanceláriou statku so štyrmi lesovňami a pílou v Dolnej Breznici.  Skláreň bola v roku 1909 predaná spoločnosti Sklárske huty (dovtedy bola prenajímaná).  Eduard zaviedol v roku 1910 elektrické osvetlenie v kaštieli a v niektorých domoch. Max sa v roku 1911 nechal vyplatiť a odišiel z Rovní. Eduard, Alfréd a Rupert potom vlastnili po 1/3 hospodárstva a obývali veľký kaštieľ aj s rodinami. Niektoré pozemky, domy a malý kaštieľ v Horovciach predali, niektoré pozemky im boli vládou zabraté za minimálne odstupné. V roku 1910 bola otvorená železnica Lednické Rovne-Teplá-Nemšová, Schreiberovci do nej vložili účastiny a darovali potrebné pozemky. Ked začala 1. svetová vojna v roku 1914, museli takmer všetci zamestnanici narukovať, vrátane Alfréda a Ruperta. Až do konca vojny  riadil hospodárstvo iba Eduard. Po skončení vojny a vzniku Československa sa prestala používať maďarčina a slovenčina a čeština sa stali úradnymi jazykmi. Pre veľký dopyt po dreve a ľahšiu prepravu vybudovali v 20-tych rokoch v oblasti Lednice, Zubáku a Dolnej Breznice lesnú dráhu. Trojica majiteľov musela neustále komunikovať a vyjednávať s miestnymi a štátnymi úradmi, hrozilo im vyvlastnenie lesov.

Popis veľkostatku na jeseň v roku 1940:  Eduard obýva východnú časť kaštieľa (na poslednej fotografii je dnešná podoba kaštieľa), cíti sa byť dôchodcom, v strednej časti žije Rupert so svojou rodinou, spravuje statok, vybavuje úradné a daňové záležitosti. V západnej časti kaštieľa býva Alfréd so svojou rodinou, zaoberá sa dozorom nad revírom Lysá a pílou na Lúkach. Prízemná časť kaštieľa pri ceste obsahuje hosťovské miestnosti a kancelárie. Hospodárstvo a majer v Lednických Rovniach dostal do prenájmu Eugen Náthan. Majitelia vlastnia dalších 30! domov s 202 obytnými miestnosťami a hospodárskymi budovami v obciach: Lednické Rovne, Streženice, Lúky, Lysá, Dolná a Horná Breznica, Lednica a Zubák. Len v Lednických Rovniach to boli domy (v zátvorkých sú obytné miestnosti): č.3- dom účtovníka (5) , č.4- podnájomník (8), č.10- majer (25), 10a- služobníctvo (26), č.45- sezόnni robotníci (4), č.80- veľký kaštieľ (44), č.146- pri tehelni (4), č.147- na tehelni (3), č.152- v starom skladišti (1), č.158- na Priekope (6), č.159- nadlesný (7).

Podľa hospodárskeho plánu z roku 1935 Eduard, Alfréd a Rupert vlastnili (každý po 1/3):  4.074 ha lesnej, hospodárskej a neplodnej plochy; z toho: 3.774 ha lesnej plochy, celková hmota dreva bola 589.000 m3.  V roku 1940 zamestnávali 28 ľudí, z toho 14 miestnych, 8 zo Sudet, 2 zo Šumavy a 4 z Moravy (v knihe Dominium Lednicz sú uvedené aj ich mená a fotky). Počet obyvateľov v Lednických Rovniach sa zvýšil z pôvodnych 600 v roku 1890 na 1690 v roku 1940 (vďaka pracovným príležitostiam, ktoré tu Schreiberovci vytvorili !).

Keď Rupert písal v roku 1940 spomienkovú knihu Dominium Lednicz, nemal tušenia, čo jeho rodinu za pár rokov čaká. Cez vojnu boli  Schreiberovci  prinútení ubytovať nemeckých vojakov (na konci vojny aj ruských) vo svojom dome, ako tisíce iných občanov po Slovensku. Nikdy nemali s fašistami nič spoločné, práve naopak-  je dokázané, že chránili svojich židovských spoluobčanov ako mohli a vedeli. Eugenovi Náthanovi vybavili prezidentskú výnimku. Zachránili život Dr. Karolovi Polákovi, Rovňanskému lekárovi a jeho rodine, ktorí o tom po vojne vydali svedectvo. K svojim zamestnancom a spoluobčanom sa vždy správali slušne a nápomocne, nenavyšovali sa. Napriek týmto faktom boli po vojne ako údajní Nemci žandármi zatknutí a odvlečení na žandársku stanicu v Lednických Rovniach (v meste, ktoré vybudovali !?).  Dňa 23.6.1945 boli všetci nemeckí občania prevezení do zberného tábora v Púchove. Tu boli nasadení na rôzne práce v rámci povojnovej obnovy mesta vo veľmi zlých životných podmienkach. Eduard mal vtedy 69 rokov, Alfréd 64 a Rupert 62.  Bratia boli na čas rozdelení, no dňa 5.10.1945 sa všetci, vrátane Alfrédovej manželky Eugenie a Rupertovej gazdiny Idy stretli v koncentračnom tábore v Novákoch spolu s ďalšími asi 40 väzňami. Dňa 12.5.1946 boli násilne odtransportovaní do Nemecka.

Všetok ich majetok im bol vtedajšou vládou ako údajným Nemcom skonfiškovaný, teda nehanebne ukradnutý!  Aké ľahké získať nieči obrovský majetok- stačí ich bez dôkazov vyhlásiť za Nemcov, aby na nich platili Benešove dekréty !!  Do kaštieľa vtrhli miestni obyvatelia a vyplienili ho, niekoľko rokov chátral a potom v ňom bola zriadená škola. I ja som tu chodila pár rokov do škôlky a školy, používala som obchody, chodila na prechádzky do parku,  sklárne živili moju rodinu, teda som používala dobrá, ktoré nám Josef Schreiber a jeho rodina zanechali.  Mali by sme byť tejto rodine nekonečne vďační za všetko, čo urobili pre stredné Považie. Zaslúžili by si postaviť pamätník!

Ako mohli byť Schreiberovci Nemci?  V knihe Dominium Lednicz nazýva Rupert svojho otca Josefa sklárskym továrnikom z Moravy.  Rodičia- Josef a Terézia sa narodili na Morave, tu prežili vačšinu života a tu aj zomreli. Ich deti sa všetky, okrem Eduarda narodili na Morave. Študovali, žili a pracovali na Morave, v Čechách a na Slovensku, kde iste plánovali aj zomrieť. Okrem Sofie a Philipíny, ktoré strávili koniec života vo Viedni. Niet pochýb o tom, že Schreiberovci používali nemčinu pri svojej práci, sídlo firmy bolo vo Viedni, v sklárňach bol hojný počet nemeckých a rakúskych zamestnancov, neskôr keď sa venovali už len hospodárstvu zrejme hovorili nemecky so svojimi ôsmymi zamestnancami zo Sudet. Keby doma rozprávali od rána do večera nemecky, tak ich pri dávke fantázie môžeme vyhlásiť za Rakúšanov, no rozhodne nie za Nemcov. Skrátka: niečo tu nesedi! 

Po páde komunizmu, keď mohla byť táto krivda aspoň čiastočne napravená, požiadali potomkovia Alfréda (Rupert a Eduard nemajú potomkov) v reštitúcii o navrátenie majetku. Reštitúcie už trvajú 26 (!?) rokov a okrem výdavkov nikam neviedli. Slovenské úrady a byrokracia rodine iba strpčujú život. Zo strany úradov nie je najmenšia snaha o navrátenie majetku, či kompenzáciu a tak sa schyľuje k tomu, že celú záležitosť bude riešiť Súdny dvor Eurόpskej únie a Slovensku hrozí ďalšia medzinárodna hanba.

Viem, že teraz by som mala vymenovať všetky svoje zdroje. Neurobím tak, bol by to zoznam najmenej na jednu stranu. Koho to zaujima? Všetky fakty, ktoré som uviedla sa dajú overiť. Ide o to, že bola spáchaná veľká krivda na slušných luďoch a nikdy nebola napravená!                                                    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ako sa Slovák z Terchovej stal veľkým reformátorom u Márie Terézie

Adam František Kollár, vedec a knihovník bol jedným z popredných osvietenských reformátorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KULTÚRA

Matka naháňa únoscov svojho syna. Môže byť taký film komický?

Film Únos je prázdinovou zábavou.


Už ste čítali?